Spišská Magura
Toto východoslovenskej flyšové pohoria sa rozprestiera medzi Belianskymi Tatrami a údolím Popradu. Cez tridsať kilometrov dlhý hrebeň je zhruba v polovici rozdelený zníženiny Toporského a Magurského sedla na východnej skupinu Veterného vrchu a na západnej skupinu Repiská.
Kto chce spoznať celé pohorie, môže začať v kúpeľoch Vyšné Ružbachy. Z vlastnej skúsenosti ale môžem povedať, že nás východnú časť hrebeňa sklamala. Očakávali sme hlboké lesy a horské poľany s povestnými výhľadmi na Vysoká Tatry a Pieniny. Lenže tú vyčíňala víchrica a po nej drevorubači, horské lúky sú zarastené, lesné cesty rozjazdené od traktorov, turistické značenie je nedbalé, nedrží sa hrebeňa a nezodpovedá turistické mape. Preto odporúčam oblasť Repiská, ktoré vám všetko vynahradí.
Do hôr sa dostanete pohodlne linkovým autobusom až do Magurského sedla (949 m), cez ktoré prechádza dôležitá cesty 1. triedy z Kežmarku do Spišskej Starej Vsi a ďalej do Poľska. Okolie sedla je lučinaté a ponúka za pekného počasia výhľad ako na Vysoké Tatry, tak na Pieniny a ďalšie poľská pohoria. Rozhodne sa oplatí urobiť si krátku odbočku na výhľadovú Pálenice (983 m), z horských lúk s roztrúsenými smreky máte všetko ako na dlani.
Z Magurského sedla nás vedie modrá značka. Značenie je ale v žalostnom stave, miestami úplne chýba a je vedené po lesných cestách. My by sme sa ale radšej pohybovali po hrebeni a preto sa po neznačkovanej ceste vydávame k vrcholu strmého kopca Spádik (1 038 m). Týči sa o takmer sto metrov vyššie nad Magurským sedlom a keďže sa tu rozprestiera rozľahlá paseka, máme zaručený aj kruhový rozhľad. V sedle pod vrchom Švábová narážame na lesnú cestu, ktorá vedie takmer po hrebeni, len tesne míňa zalesnené vrcholky kopcov. Občas sa objaví nejaká stará značka, na rázcestí pre istotu chýba úplne.
Obchádzame Švábová, Lysý grúň a konečne stúpame na výrazné smrečiny (1 158 m). Meno výstižne charakterizuje okolitý hustý karpatský les, rastie tu veľa húb a nechýba ani pravé hríby, tak hlboko v horách je nikto nezbiera. Naším ďalším cieľom je tajomné Jezerské jazero, Ktoré ležia ukryté v severnom úbočí Spišskej Magury v priestore medzi vrcholmi Smrečina a Bukoviny. Pôvodne sme si mysleli, že nás k jazeru zavedie zelená značka, aspoň tak to bolo zakreslené v mape. Lenže to sme ešte netušili, že nám značka bez stopy zmizne, že je jazero v mape zakreslené v úplne inom údolí a že nakoniec narazíme na ešte jednu inú zelenú značku, ktorá potom tiež záhadne zmizne.
Terén severného úbočia je naviac značne neprehľadný a mohutnými svahovými zosuvy v nespevnenom flyš sa tu vytvorili ďalšie hrebienky a údolia. Po náročnom hľadaní sme konečne narazili na jojko potok a pustili sa proti jeho prúdu. Míňame studničku, narážame na zelenú značku a šplháme do strmého svahu k tabuli označujúce prírodnú rezerváciu. Máme radosť, že naše hľadanie nebolo márne. Zrazu sme sa ocitli v mohutné Mišovie depresii, na ktorej dne sa leskla hladina hľadaného jazera. Prekvapilo nás ako svojou veľkosťou, tak neskutočne zelenú vodu. Hustý smrekový les zostup až k samému brehu a hoci je slnečný a horúci deň, je tu celkom chladno.
Podľa nepatrné chodníky je zrejmé, že je toto miesto len minimálne navštevované, čo je jedine dobre. Jezerské jazero je najväčšie jazierko vo flyš na slovenské. Rozloha kolíše od 0,48 do 0,6 ha, hĺbka dosahuje 6 metrov, ale hladina kolíše v rozpätí až 2 metre. Zaujímavé je, že jazero nemá povrchový prítok, je napájané spodnými pramene. Vzniklo v starších štvrtohorách svahovým zosuvom. Tento úkaz nie je v Spišskej Magure ojedinelý, ďalšie menšie zarastajúce jazierka sú ešte v okolí Osturňa.
Vraciame sa opäť na hlavný hrebeň a odbočujeme k vrcholu Bukoviny (1 176 m), kde by mala byť podľa mapy menšia lúka a snáď aj výhľad. Kedysi tu bola skutočne pastvina, ako dokazujú doteraz rastúcej borievky, ale pretože prestala byť využívaná, zarastené ju roztrúsené košaté smreky. Radšej zostupujeme do neďalekého sedla medzi Bukovina a Malou Poľany. Privítala nás tu krásna horská lúka, malebný drevený kríž v ohrádke a prekrásny výhľad na Belianske Tatry, zvlášť na ostré štíty Ždiarska vidla a havran.
Cez sedlo vedie prašná cesta z Bachledovské Doliny do obce Jezerské, nie je ale využívaná. Nechýba tu napodiv ohnisko a lavičky, preto za chvíľu rozrábame oheň a varíme večeru. Prichádza večer a západnej obzor sa zubatou kulisou Belianskych Tatier sfarbujú červené zore. Padá silná rosa, preto staviame Stan.
Noc bola poriadne chladná a druhý deň sa budíme zimou. Nedočkavo vykúkajú zo stanu a zisťujeme, že je iskrivé ráno a vychádzajúce slniečko sa už opiera do východných zrázov Belianskych Tatier. Zato údolí severne od hrebeňa Magury zapĺňa inverzná hmla, z ktorej vystupujú ako ostrovy Pieniny a za nimi Sadecky Beskydy. Panujú ideálne fotografické podmienky, tak toho hojne využívame a hľadáme najlepšie zábery. Pokračujeme po značke okolo hornej stanice vleku z Bachledova dolina a láka nás neďaleký železný telekomunikačný stožiar na vrcholku malé poľany (1 151 m). Neodolali sme pokušeniu a po zvislom rebríku sme vyšplhali na malú plošinku so zábradlím. Máme odtiaľ fantastický kruhový rozhľad na celé Belianske Tatry, zalesnený dlhý hrebeň Spišskej Magury aj na Pieniny a poľská pohoria, kde sa už rozplýva ranná hmla.
Vraciame sa zase na značku a vstupujeme opäť do hlbokých magurských smrečín. Hrebeň je tiahly, len mierne stúpa a klesá a po širokej ceste nám to rýchlo uteká. Táto oblasť je ideálna lyžiarsky terén pre bežkárov. Postupne za sebou nechávame kóty Polinica (1 167 m) a Magurka (1 198 m), míňame turistické rázcestie pod Magurka a prichádzame k okraju veľké pasienky. Nádherne rozkvitnuté letné lúky, tmavo modré nebo, štíhle smreky a naproti údolí zubatý hrebeň Tatier - to je krajina, akú by ani maliar nevymyslel. Dole pod nami sa rozprestiera goralská ves Ždiar tiahnuci sa pozdĺž riečky Biela.
Po odpočinku sa cez lúku vraciame na značku a čaká nás dlhší úsek hlbokými lesmi bez výhľadov. Vľavo od hrebeňa sa v južných pozvoľnejší úbočiach tiahnu pastviny, ale pravý severný svah je strmý a hlboký. Rozsiahle lesy sa odtiaľ tiahnu až k osamelým dedinám v Osturnianské brázde. Úplný raj pre divoké zvieratá. Takmer rovinatým hrebeňom ideme k vršku Priehrštie a za ním nás čaká pohodlný zostup k rázcestí modrej so zelenou značkou. Ocitli sme sa na okraji veľkej pasienky a priamo pod sebou vidíme dôležité sedlo Pod Príslopom. Cez neho prechádza nielen hlavnej cesty z Popradu do Lysej Poľany, ale aj rozvodie medzi riekami Poprad a Dunajec.
Modrá hrebeňovka Spišskej Magury tu končí, vlastné hory ale vrcholí až neďalekým Repiská (1 259 m), ktoré je zároveň najvyšším vrcholom Spišskej Magury. Na Repiská síce nevedie turistická značka, možno tam ale vystúpať po lesných cestách. Okolité lesy sú husté, zdravé a zachovalé, preto je oblasť hraničné častí TANAP-u a súčasťou ochranného pásma NP Pieniny. Vrchol je Lučina, ale postupne zarastá mladými smrekmi. Z paseky je prekrásny a nezvyčajný pohľad na Vysoké Tatry, na ich severnú stranu s ústiami Javorové a Bielovodskej doliny. Dlho sa pozeráme do poľského vnútrozemia a zreteľne vidíme stredisko Zakopané, pohoria Górce, dediny v Podhalia, hrebeň Sadeckých Beskýd, leskne sa tam aj hladina priehrady na Dunajci u Niedzice a potom zubaté cimburie Pienin.
Z Repiská sa vraciame rovnakou cestou späť na rázcestí. Zelená značka do Ostruně nás celkom láka, aj tam je krásny zabudnutý kút Slovenska. Pre tentoraz ale zostupujeme do civilizácie k lyžiarskemu areálu Strednica v sedle Pod Príslop, kde zaháňame smäd a plánujeme ďalšie putovanie po slovenských. Je tu aj autobusová zastávka, zastavuje tu linka do Popradu a Lysej Poľany, je len na vás, kam sa vydáte ďalej. Na celom hrebeni Spišskej Magury sme nestretli uprostred leta jediného človeka a to aj preto, že hory susedí priamo s preľudneným Tatrami. Kto si chce užiť pokoja a samoty, pre neho je Spišská Magura ideálne. Putovanie je stredne náročné, nutná je ale dávka trpezlivosti a zhovievavosti sa tunajším značením i nie príliš presnými mapami VKÚ Harmanec č. 103 Spišská Magura, Pieniny a č. 113 Vysoké Tatry. Tie výhľady na Belianske Tatry za to určite stojí.
Lačnovský kaňon a Branisko
Pohorie Braniska sa pre slovenských a nachádza tak trochu v tieni okolitých atraktívnych cieľov. Keď však počasie zamieša karty tak ako tomu bolo túto studenú jeseň, prichádza správny čas aj na spoznávanie podobných zákutí.
Hrebeň Braniska je cestným priesmykom rozdelený na dve časti. Obe sú pomenované podľa najvyšších vrcholov. Južnej sa volá Slubice a severnej zase Smrekovica podľa rovnomenného najvyššieho vrcholu (1199.)
Na východnom úpätí Smrekovica sa medzi obcami Lipovce a lacno nachádza kaňon Lačnovského potoka. Na jeho území je prírodná rezervácia Kamenná baba, ktorá ukrýva hneď niekoľko zaujímavých klenotov. Skalné veže a útvary sa nachádzajú po oboch stranách kaňonu. Najzaujímavejšie sú skalné ihla nazývaná Mojžišov stĺp a na druhej strane skalné veža s veľkým oknom Vrátnica.
Zaujímavosťou tejto lokality určite bude aj prameň známej Salvatorky. V areáli je samozrejme možnosť voľného odberu. Kvôli ochutnávke vaječný minerálky sme sa tu zastavili a ma hneď upútali viac ako samotný prameň smädní ľudkovia, ktorí do osobného auta vtrepali niekoľko debničiek plných plastových fliaš.
Na pomerne malom mieste sa tu nachádza množstvo ďalších zaujímavostí: za zmienku stojí sprístupnená jaskyňa Zlá diera či dedinka lačno s pamiatkovou rezerváciou. Mňa však zaujali hneď dva nové chodníky, ktoré sme na Harmataneckej mape č. 115 (2.vydání) nenašli.
V čase, keď o kúsok ďalej na západ sa chodníky stále zatvárajú, tu sme natrafili na nový značkovaný chodník Kopytovskou dolinou (žltá) a novú modrú značku cez Veľkú skalu do Vyšného Slavkova. Natrafili sme tu na strmé úseky zaistené novými reťaze, v Kopytovskej doline zase nové informačné tabule.
Takéto aktivity si určite zaslúži sympatie a sú vo veľkom kontraste so zaváľanými a zarastenými chodníkmi akých je na slovenské dosť. Za zmienku určite stojí napríklad hrebeňovka z Kráľovej Holi na Čertovica, kde sme sa v lete len ťažko predierali cez zaváľané a zarastené úseky ...